“Nemám čas”, alebo určenie priorít a preberanie zodpovednosti

Ak nejakú aktivitu necháš na “nabudúce”, dostávaš sa do začarovaného kruhu lenivosti a prokrastinácie. Na konci dňa ideš spať s tým, že si sa na to zasa vykašľal a možno máš na seba nervy. Alebo ešte horšie, je Ti to úplne jedno.

Ak chceš, ten čas si nájdeš, alebo spravíš. Nájdeš si ho plánovaním dňa dopredu a vyplnením nejakej medzery, medzi nevyhnutnými vecami. Alebo si ho spravíš napríklad vstávaním o hodinu skôr. Alebo tým, že sa nebudeš “ešte 5 minút” prevaľovat na bok ale vstaneš hneď. Ani nevieš ako a nakoniec to je z 5 minút 35. A už si nestíhaš spraviť raňajky, najesť sa, ani pripraviť si desiatu. Zhrabneš superzdravú musli tyčinku a mysliš si, že si to vykryl.

Je to len a len o určení priorít. Ak chceš, hľadáš spôsoby. Ak nechceš, hľadáš dôvody. A uvidíš, že keď začneš svoje miniplány postupne pravidelne napĺňať, bude to pre teba čoraz jednoduchšie a prirodzenejšie. A hlavne, budeš so sebou spokojný.

Veľmi sa mi páči myšlienka Garyho Vaynerchuka. Tvrdí, že ak pre niekoho pracuješ, stále môžeš to zlé hodiť na vonkajšie okolnosti. Na svojho šéfa. Kolegov. Pomalý internet. Zle píšuce pero. Keď však pracuješ pre seba a na sebe, jediný, koho môžeš viniť, si ty sám.