4 min čítania

"Nemám čas", alebo určenie priorít a preberanie zodpovednosti


Možno ďalšie „motivačné rečičky“, ale skús sa nad tým hlbšie zamyslieť 🙂

Keby som dostal cent za každé “ale ja nemám čas”, tak nie, nie som milionár, ale nejaké to euríčko sa naškrabe.

Každý má 24 hodín. Dajme tomu, že 8 hodín spíš. Zostáva 16 hodín. Ďalších 8 hodín si v práci. Stále zostáva 8 hodín na to, aby si ich využil čo najviac a spravil niečo pre seba. Ak má Mark Wahlberg  čas na 2 tréningy denne, máš čas aj Ty na aspoň 2 tréningy týždenne. Áno, viem, že toto je extrémny príklad, ide však o princíp.

motivacia tomax
Denný režim Marka Wahlberga. Zdroj: goo.gl/seBq3D

Pôvodne mi táto téma napadla pri klasických tvrdeniach ako – “nemám čas jesť”, “nemám čas variť si”, “nemám čas cvičiť”. NAOZAJ nemáš? Alebo sa Ti len nechce? Radšej spravíš niečo iné, oveľa menej podstatné ako to, čo by si mal.
Máš čas na 15-minútové sledovanie instastories svojich priateľov, ale nemáš čas dať vrieť vodu na vajíčka a hodiť (ok, radšej položiť) ich tam.
Máš čas na polhodinové scrollovanie Facebooku, ale nemáš čas na polhodinovú prípravu mäsa.
Máš čas na pozeranie 3 častí seriálu za sebou, ale nemáš čas na hodinové cvičenie.

Ak nejakú aktivitu necháš na “nabudúce”, dostávaš sa do začarovaného kruhu lenivosti a prokrastinácie. Na konci dňa ideš spať s tým, že si sa na to zasa vykašľal a možno máš na seba nervy. Alebo ešte horšie, je Ti to úplne jedno.

Ak chceš, ten čas si nájdeš, alebo spravíš. Nájdeš si ho plánovaním dňa dopredu a vyplnením nejakej medzery, medzi nevyhnutnými vecami. Alebo si ho spravíš napríklad vstávaním o hodinu skôr. Alebo tým, že sa nebudeš “ešte 5 minút” prevaľovat na bok ale vstaneš hneď. Ani nevieš ako a nakoniec to je z 5 minút 35. A už si nestíhaš spraviť raňajky, najesť sa, ani pripraviť si desiatu. Zhrabneš superzdravú musli tyčinku a mysliš si, že si to vykryl.

Je to len a len o určení priorít. Ak chceš, hľadáš spôsoby. Ak nechceš, hľadáš dôvody. A uvidíš, že keď začneš svoje miniplány postupne pravidelne napĺňať, bude to pre teba čoraz jednoduchšie a prirodzenejšie. A hlavne, budeš so sebou spokojný.

Veľmi sa mi páči myšlienka Garyho Vaynerchuka. Tvrdí, že ak pre niekoho pracuješ, stále môžeš to zlé hodiť na vonkajšie okolnosti. Na svojho šéfa. Kolegov. Pomalý internet. Zle píšuce pero. Keď však pracuješ pre seba a na sebe, jediný, koho môžeš viniť, si ty sám.

Máš prácu, ktorá Ťa nebaví.
Máš málo klientov.
Nebývaš v dome, ale v podnájme v izbe o veľkosti 3×3 metre.
Nie si fyzicky fit.

Môžeš si za to Ty sám. Nikto iný. Ani šéf, ani konkurent, ani kamoš.
Znie to tvrdo, ale je to tak.

Je extrémne dôležité prebrať osobnú zodpovednosť za všetko, čo sa nám deje, ale hlavne za to, čo potom spravíme my. Udalosti dookola sa dejú, väčšinou s nimi nepravíme nič. Avšak naša responsibility, alebo response-ability, teda schopnosť reagovať, je to, čo je dôležité. Sami sme zodpovední za to, ako sa k situácii postavíme. Si strojcom svojho šťastia. Nie niekoho iného. Svojho.


Najnovšie články: